Morálka ako vodítko k Bohu Gregory Koukl Keď sú ľudia postavení pred fakty, mnoho z nich povie, že existujú morálne absolútne pravdy. S týmto zistením sa celá sada svetonázorov stala neobhájiteľná, ako hinduizmus, ateizmus alebo agnosticizmus. Tento víkend som hovoril o otázke morálneho relativizmu, o ktorom sme v tejto šou hovorili často. Dnes ráno som hovoril v Hope Chapel v Hermosa Beach, minulý večer a v piatok večer o tom, že relativisti sú ako ľudia, ktorí stoja oboma nohami vo vzduchu - tí ľudia, ktorí veria, že morálka je len niečo, čo si vytvárate vy sami. Po tom, ako sme skončili svoju analýzu, myslel som si, že je dosť jasné, že relativizmus je nesprávny uhol pohľadu. Vyvracia sám seba. Poráža sám seba. Je postihnutý vážnymi protikladnými príkladmi. Je to vec, bez ktorej sa nedá žiť, a ak je toto nesprávne, potom určitá forma absolutizmu musí byť pravdivá. Ukázalo mi to nový význam veršu jednej starého hymnu, kde je, ak stojíme na Kristovi, stojíme na pevnej skale, na ktorú sa môžeme spoľahnúť. Keď sa pozriete pozorne na všetky ostatné uhly pohľadu, argumenty vyzývateľov, v tomto prípade morálneho relativizmu, jednoducho menia na prach. Čo zostáva je pravda, a táto pravda stojí sama o sebe. To je utešujúce a povzbudzujúce. Niekedy si želám, aby som vás mal všetkých vo vrecku, keď diskutujem s ostatnými. Pred niekoľkými dňami som mal jednu takú diskusiu, vlastne to bolo hneď v piatok večer po prednáške v Hope Chapel. Rád by som vám o tom povedal, a uvidíte, ako veľmi hlboké môžu byť dôsledky jednoduchého pozorovania morálky. Po tom, ako som hovoril na tému "Relativizmus: Nohy pevne stojace vo vzduchu," prišiel ku mne džentlmen, ktorý mal nejaké otázky o Bohu. A povedal toto: "Skutočne hľadám Boha. Ale Boh mi nie je jasný a som frustrovaný z toho, prečo sa neučinil dokonale jasným, ak je Boh milujúci, ak je mocný, prečo sa neučinil dokonale jasným niekomu, ako som ja, ktorý Ho úprimne hľadám?" No, to bola slušná otázka a pochopil som, odkiaľ vychádza, tak som sa opýtal: "Počujte, Myslíte si, že tento argument proti relativizmu bol presvedčivý?" On odpovedal: "No, istým spôsobom." Dovoľte mi, aby som vám dal stručný náčrt tém, ktoré som prednášal a spôsob, akým som obhajoval svoje stanovisko v tejto prednáške "Nohy pevne stojace vo vzduchu." Moje stanovisko bolo, že máte skutočne len dve možnosti, pokiaľ ide o morálku. Máte istú formu morálneho relativizmu, v ktorom morálne pravidlá vychádzajú z jedinca, ktorý ich má. Inými slovami, morálka je relatívna na základe názoru jednotlivca. Alebo, druhá alternatíva, a rád by som povedal, že jediná alternatíva, morálny absolutizmus je pravdivý, ktorý hovorí, že žiadne morálne pravidlo nestojí mimo nášho názoru, ktorý nás súdi a existuje či s ním súhlasíme alebo nie. Ak sú absolútne pravdy, ktoré navedú na iný smer. Môžeme začať tým, že si identifikujeme zrejmé morálne absolútne pravdy, pravdy, ktoré existujú a dajú sa aplikovať na každého. Napríklad, absolútna pravda, že by ste nemali týrať bábätká pre zábavu vo sviatočné dni sa zdá ako dosť jasné morálne pravidlo, kde nezáleží na tom, kto ste, kde ste, z akého obdobia alebo kultúry ste, aby ste si dokázali predstaviť, že niečo také by mohlo byť morálne ospravedlniteľné alebo ako by niečo také mohlo byť považované za niečo iné ako zlo. Takže máte dva názory, ktoré spolu súťažia: relativizmus a absolutizmus. A keď sa pozriete na problémy s relativizmom, a je ich mnoho a o tom vlastne bola väčšina prednášky, javí sa, že relativizmus ako názor nemôže byť pravdivý. Je obeťou mnohých protikladných príkladov. V praxi sa javí ako popierajúci sám seba. Jednoducho sa zdá, že to nefunguje. Fakticky, ak by bol relativizmus pravdivý, ak by si každý spravil svoju vlastnú morálku, ak by bolo všetko úplne individuálne, potom by sme sa všetci rozlúčili s akoukoľvek morálnou záležitosťou, pretože by sme ani o žiadnej morálke nediskutovali. Keď sme týmto prechádzali, zdalo sa to veľmi, veľmi jasné, že relativizmus je nepravdivý spôsob nazerania na morálku a musí byť preto pravdivá istá forma absolutizmu. Keď dokážeme identifikovať čo i len jednu absolútnu morálnu pravdu, netýrať bábätká pre zábavu vo sviatočné dni, napríklad, otvára sa nám nový svet. Toto bola pointa, ku ktorej som sa dostal s týmto džentlmenom, s ktorým som sa rozprával, volal sa Michael. Opýtal som sa ho: "Myslíte si, že morálne pravdy sú relatívne alebo absolútne?" Povedal: "No, istým spôsobom ste dali dokopy dva rôzne extrémy. Relativizmus je extrém na jednej strane a druhý extrém je absolutizmus, no a ja som niekde uprostred." Povedal som: "Vlastne to nie je vôbec žiaden extrém. Sú to jednoducho len dve možnosti. Žiadne iné možnosti už nie sú. Ak veríte, že niektoré veci sú osobné a absolútne, tak vás to posunie do absolutistického pohľadu na svet. Prinajmenšom sa budete pridŕžať niektorých absolútnych právd." Povedal: "Hej, verím, že niektoré veci sú nesprávne. Bolo by nesprávne namieriť na priateľa, čo stojí vedľa mňa zbraň a zastreliť ho. Ktokoľvek v rovnakej situácii by sa mýlil." "Fajn," povedal som, "pripustili ste, že sa zdá rozumné to, že existujú isté morálne pravidlá mimo nášho názoru. Sú to morálne absolútne pravdy. Však?" No, táto vec vyzýva k určitému typu otázok. Ak veríte, a mýte dobrý dôvod veriť, myslím si, že jestvujú morálne absolútne pravdy, urazíte kus cesty k nájdeniu odpovedi na jeho otázku. Verí skutočne viac, ako si myslí, že verí. Ako to? Verí, že jestvujú isté morálne absolútne pravdy. Hoci môžu byť veci, ktoré sú individuálnymi morálnymi volaniami, niektoré nie sú. Je tak? Ak existuje morálna absolútna pravda, je prirodzené opýtať sa, čo je to za vec? Nie je to fyzická vec. Morálna vec nie je fyzická. Nerozprestiera sa v priestore, nič neváži, nemá žiadne fyzikálne vlastnosti alebo charakteristiky. Je to nefyzická vec, ktorá skutočne existuje. Je to nemateriálna vec, niečo, o čom viete, že existuje, ale nemôžete to obsiahnuť svojimi piatimi zmyslami. Toto je veľká vec, ktorú práve teraz pripustil. Myslím si, že si neuvedomil, akú veľkú, najmä zvažujúc svoju otázku. Hovoril, že je sebaistý, mal rozumnú istotu, že niečo existuje niekde v oblasti, ktorú nevidí, nepočuje. Verí, že existuje niečo, čo nemôže empiricky dokázať. Toto platí pre mnoho ľudí, ktorí namietajú proti existencii Boha, pretože Ho nedokážu nájsť svojimi zmyslami. Neskočí rovno pred nich, ale v skutočnosti veria v mnoho vecí, ktoré nemôžu takto vyskúšať, veci, ktoré nie sú evidentné týmto spôsobom. Ale len preto, že to nedokážete obsiahnuť svojimi piatimi zmyslami neznamená, že nie je odôvodnené veriť, že také veci existujú. Inými slovami, sú iné spôsoby ako sa poučiť o veciach ako len päť zmyslov. Ak veríte, že je nesprávne, napríklad, týrať bábätká pre zábavu a veríte, že toto pravidlo sa vzťahuje na každého, inými slovami je to morálna absolútna pravda, potom ste potvrdili, že veríte v niečo nemateriálne, čo neviete obsiahnuť piatimi zmyslami, ale isto to viete obsiahnuť iným spôsobom. Čo je ten iný spôsob, do toho sa teraz púšťať nebudeme. Myslím, že tu zohráva úlohu zmysel morálnej intuície. Ale i tak môžete byť považovaní za rozumných, ak veríte, že také pravidlo existuje. Ak to urobíte raz, bude vykonanej mnoho práce. No, keď poviete, že existuje niečo ako absolútne morálne pravidlo, pripustili ste hlbokú implikáciu pre mnoho ďalších presvedčení. Inými slovami, s týmto jedným výrokom je spojených mnoho ďalších presvedčení. Napríklad, ak hovoríte, že existujú nejaké absolútne morálne zákony, hovoríte, že nemateriálne veci, ako morálne zákony, ktoré nie sú vyrobené z materiálnych vecí, isto existujú. Preto, materializmus ak pohľad na svet je klamlivý. Namiesto toho je rozumné veriť vo veci, ktoré nevidíte, ktoré nedokážete okúsiť piatimi zmyslami. Prísny empirizmus by bol potom tiež klamlivý. Toto je teraz veľký krok, pretože v prípade tohto džentlmena Michaela, jeden veľký argument proti Bohu, ktorý použil bol, že mu neukázal sám seba. Ale ako on sám pripustil, je odôvodnené veriť v niečo, čo jednoducho nemôžete vidieť. Inými slovami, sú rôzne spôsoby, akým sa dajú veci ľuďom "ukázať," spôsoby, ktoré nezahŕňajú zmysly. OK, teraz máme inú otázku, týmto spôsobom sa uberala konverzácia. Ak sú niekde dané tieto morálne pravidlá, odkiaľ sa berú? Mohli by ste byť v pokušení povedať: "Odkiaľ to mám vedieť?" ale v skutočnosti, možnosti sú obmedzené. Predstavte si, že sa ráno zobudíte a na kuchynskom stole nájdete narodeninovú tortu a je to deň vašich narodenín. Čo si pomyslíte? Opýtate sa samých seba: "Odkiaľ je táto torta?" Je len niekoľko možností, teoreticky. Mohla sa len tak náhodne zmaterializovať na vašom kuchynskom stole v deň vašich narodenín. Mohla len tak začať existovať. Povedal by som, že toto by bola možnosť len v teoretickej rovine. Alebo možno zafúkal veľký, horúci a vlhký vzduch z kuchyne vašich susedov, zbierajúc všetky ingrediencie a náhodne z nich upiecť tortu, ktorá pristála na vašom stole. Fakt, že sa to stalo na vaše narodeniny je náhoda. Povedal by som, že to je tiež "možnosť." Torta sa mohla zjaviť odnikiaľ alebo sa mohla len tak náhodou zostaviť sama. Alebo ďalšia možnosť je, že ju pre vás niekto upiekol a nechal ju u vás uprostred noci. Teraz je tu trik. Keď ste postavení pred obmedzené možnosti, ak odmietnete jednu možnosť, musíte sa rozhodnúť pre jednu zo zostávajúcich. Takže otázka je, ktorá možnosť dáva zmysel? Premýšľajte chvíľu o morálnych absolútnych pravdách. Odkiaľ sa vzali? Presne tak ako torta. No, predpokladám, že sa tu mohli len tak vyskočiť odnikiaľ. Ak by len tak začala jestvovať, ak by sa zjavila odnikiaľ, prečo by na mňa potom mala nejaký morálny vplyv? A časť nášho argumentu je, že morálne pravidlá na nás majú vplyv. Možno sa len tak náhodne dali dokopy z dostupných nemateriálnych vecí a lietali okolo kdekoľvek vo svete. Samozrejme, ak sa to stalo náhodou, stále musíte zodpovedať otázku, ako na vás môže mať vplyv náhodná vec. Alebo, tretia možnosť, môže to byť tak, že morálne pravidlo urobil Niekto, Kto žije v nemateriálnom svete. Toto sú vaše možnosti. Neviem, koľko ďalších možností je, ale mne sa zdá, že máte tieto tri. Ak nedáva zmysel, že morálna vec len tak začala existovať, ak nedáva zmysel, že sa dala len tak dokopy, ak sa zdá, že morálne veci existujú a majú na morálny vplyv na naše správanie, potom sa mne zdá ako najodôvodnejšia možnosť to, že Niekto tieto morálne veci ustanovil a že morálne pravidlá sú pravidlami toho Niekoho, a že to nie sú len nehmotné princípy. Ak porušíte morálne pravidlo, dotknete sa Osoby, Ktorá tieto pravidlá sama ustanovila. Vidíte, v tejto otázke nemáte slobodu stáť na neutrálnej pôde. Musíte v niečo veriť. Ak odmietnete veriť, že morálne pravidlá ustanovil Boh, za predpokladu, že pripúšťate, že jestvujú, potom si vyberáte medzi dvoma ďalšími alternatívami. A ak hovoríte, že len tak začali existovať alebo sa dali dokopy sami náhodou, máte nové problémy, ktoré treba vyriešiť. Inými slovami, nemyslím si, že sú to obhájiteľné alternatívy. "Ale to nedokazuje, že kresťanský Boh je pravý Boh." Správne. To je ďalší oddelený krok, ktorý urobíme niekedy inokedy. Ale niečo ako kresťanská idea Boha musí byť pravá berúc v úvahu morálku. Hinduizmus, napríklad, jednoducho nebude fungovať, pretože v hinduizme nie je žiadne základné rozlíšenie dobra a zla. Ten typ morálky, o ktorej sme hovorili, sa jednoducho nehodí do hinduistického pohľadu na svet, ale hodí sa do teistického, kresťanského pohľadu na svet. Takže ak je morálna absolútna pravda pravá, potom hinduizmus nie je pravý. Ateizmus je klam. Agnosticizmus je neobhájiteľný. Vidíte, ako jednoduché pozorovanie existencie morálnej pravdy urobilo pre nás obrovský kus filozofickej práce? Urobilo. Vzalo nás to na dlhú cestu, ďalej, ako sme si na začiatku mohli čo i len pomyslieť. Je tu záver, ktorý je priamou odpoveďou na jeho otázku. Mojou pointou je pozrieť sa na očividnú existenciu morálnych absolútnych právd a potom sa pozrieť a vidieť, kam nás vedie pozorovanie, a zdá sa, že nás vedie k existencii Boha, ktorý tieto pravidlá ustanovil, pretože morálne pravidlá sú veci vytvorené, nespravili sa samé. A zdá sa, že veľmi dobrým vysvetlením ich existencie je Boh s morálnym charakterom, ktorý vytvoril sadu morálnych pravidiel, aby vyjadril svoj charakter a tieto pravidlá sa tak stali absolútnymi pravdami, ktoré sú pre nás povinné. A teraz je toho omnoho viac, o čom by sme mohli hovoriť. Dovoľte, aby som odlíšil dva typy viery: môžete tomu veriť alebo môžete v to veriť. "Michael," povedal som, "môžem vám len pomôcť veriť, že Boh existuje a že kresťanstvo je odôvodnené. Nemôžem vám pomôcť veriť v Ježiša Krista, čo znamená, že musíte vyvinúť svoje vlastné úsilie, kde sa Mu poddáte. Chcem, aby ste sa prehrýzli cez to, čo som vám dnes povedal, pretože si myslím, že to má hlboké následky na vašu otázku a vaše obavy o tom, či sa vám Boh vyjavil jasne." "Dovoľte, aby sme sa rozlúčili s touto myšlienkou. Či si už vyberiete veriť v Boha a Ježiša Krista alebo nie, je to na vás. Ale po dnešnej noci už nemôžete viac povedať: "Nemôžem veriť v Boha, pretože sa mi neučinil jasným." Učinil sa jasným, učinil sa kryštálovo jasným. Možnosti sú očividné. Je ich málo a sú očividné. Ak je relativizmus neobhájiteľný, potom niektoré formy absolutizmu sú skutočné. Ak existuje absolútne pravidlo, je to silný argument za existenciu absolútneho Stvoriteľa, Ktorý vytvoril tieto pravidlá, ktoré sa na nás aplikujú a sú zodpovedané. To je jednoduché. "Nebolo by to jasnejšie, ak by sa zjavil samotný Boh pred vami a poklepal vás po pleci. Pretože ak by sa vám toto stalo, stále sa potrebujete samého seba opýtať niektoré otázky. Je to skutočne Boh? Mám halucinácie? Je to kvôli tomu, čo som jedol? Snaží sa ma podviesť démon?" Úprimne, možnosti, pred ktoré je teraz Michael postavený po našom rozhovore o morálke sú jasnejšie ako keby sa pred ním niečo zjavilo a tvrdilo, že je Boh. Je omnoho ťažšie rozhodnúť sa medzi skutočným Bohom a halucináciou alebo démonmi. Je omnoho ľahšie rozhodnúť sa, či skutočne existujú absolútne morálne pravdy a odkiaľ pochádzajú. Je to omnoho jasnejšie a a jednoduchšie sa rozhodnúť. A povzbudil som Michaela, aby nad tým porozmýšľal. Stojí za to porozmýšľať nad tým ako nad silným argumentom za Božiu existenciu, ktorý popri mne použilo mnoho ďalších, vrátane C.S. Lewisa v "Mere Christianity."