Sekularizmus a racionalizmus
V našej kultúre sa nachádza mnoho filozofií alebo myšlienkových smerov. Niektoré z týchto myšlienkových smerov sú opísané jedných slovom ako postmodernizmus. Frakcie týchto filozofií sú v priamej opozícii ku kresťanstvu. Napríklad sekularizmus si osvojil kultúrny spôsob myslenia. Neškodný príklad sekularizmu by mohol byť "Nakupuj do zamdlenia," ale deštruktívny aspekt sekularizmu je evidentný, keď sú popreté Božie spôsoby založené na populárnom kultúrnom myslení, ako "Ak to nie je ilegálne, je to v poriadku." My kresťania vieme, že mnoho legálnych aktivít sú fakticky neetické. Legálne môžeme podvádzať a zničiť jeden druhého. Rozvody sú legálne, ale biblicky zakázané.
Na každého z nás majú tieto filozofie dopad. Ale nie všetky aspekty týchto filozofií sú nekresťanské. Napríklad, existencionalizmus podčiarkuje jedinečnosť a hodnotu jednotlivca. Biblia nás učí, že Boh nás stvoril na svoj obraz. Ďalší príklad je pragmatizmus. Ľahko sa môžeme stať neetickými, ak nasledujeme "účel svätí prostriedky." Na druhej strane, pragmatizmus tiež zdôrazňuje dôležitosť zavŕšenia dôležitého zámeru praktickým spôsobom.
Kým pripustíme, že tieto filozofie majú svoju silu, pozrime sa na slabosti, ktoré sú zdrojom problémov pri práci evanjelizácie.
Kým spoznáme silu myslenia a potrebu logiky, racionalizmus bojuje s vierou. Kresťanský svedok potrebuje vedieť, že všetky filozofie sú založené na určitých domnienkach, ktoré môžu byť správne nazvané vyznaním viery. Zvyčajne racionalisti namietajú proti viere, hovoriac, že je neodôvodnená. Ale predpoklad je, že celá pravda sa dá spoznať skrze myslenie. To je vyznanie viery! Takže pozícia racionalizmu je rozporuplná.
Osobný svedok môže racionalistovi odpovedať: "Všetko myslenie musí byť založené na viere. Máte vieru, že pravda môže byť odhalená skrze myslenie. Súhlasím s vami a dodal by som, že pravda môže byť odhalená tiež skrze Boha, ktorý vyjavuje pravdu a myslenie." Odpoveď alebo taktika kresťana vyrovnáva úrovne diskusie. Tým, že našli spoločnú pôdu, kresťan sa tak môže vyrovnať s otázkami viery. Kresťan potom vyjadruje svoju vieru v Ježiša Krista ako zjavenie, kde sa vyjavuje, aký je Boh.
Pluralizmus a relativizmus
Pokračujúc v sérii Myseľ neveriaceho, sú ďalšie dve filozofie, ktoré prevládajú v dnešnej západnej postmodernej spoločnosti.
Jedna z bežných spôsobov myslenia, ktorý dnes nachádzame je pluralizmus, ktorý pripúšťa rôznorodosť medzi nami. Demokracia prospieva na rôznorodosti. Pravdou je, že každý sme jedinečným jedincom.
Nanešťastie, ďalšia forma pluralizmu sa stala prekážkou pri svedčení o kresťanstve.
Nazvime túto formu pluralizmu "dogmatický" pluralizmus. Táto forma pluralizmu vidí rôznorodosť ako najvyššiu pravdu. Na kresťanského svedka, ktorý sa snaží povzbudiť druhého človeka zmeniť sa, sa dogmatický pluralizmus pozerá ako na rušiteľa osobnej identity: "Ako sa opovažujete žiadať odo mňa sa zmeniť? Kto ste?" Táto istá forma pluralizmu tiež hovorí, že je mnoho ciest k Bohu a prívrženci očakávajú, že každý ohodnotí všetky cesty k Bohu ako rovnocenne platné. Dogmatický pluralizmus odoláva vyzdvihovaniu jednej cesty nad druhú, keďže všetky sú považované za cesty s rovnakou hodnotou. Keď kresťan začne dialóg so zástancom tejto filozofie, bodom konfliktu sa stáva "Ježiš je jediná cesta spasenia."
Kresťanský svedok, aby bol efektívny, bude zastávať svoju pozíciu, kde Ježiš je jediná cesta, kým musí pripustiť, že druhá osoba má slobodu zastávať inú pozíciu. Ak je pluralista verný svojej filozofii, dovolí vám, aby ste mali svoj názor, hoci kresťanský svedok mu to bude možno musieť pripomenúť. Kresťan vysvetlí, že jeho stanovisko vychádza z toho, čo Ježiš povedal: "Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa." (Ev. podľa Jána 14:6) Na to, aby bol kresťan verný nasledovník Ježiša, musí veriť tak ako Ježiš. Ježiš povedal, že hovoril len to, čo mu Boh povedal, aby povedal. (Ev. podľa Jána 17:8) Preto náš názor nie je postavený proti názoru pluralistu, ale prijímame, čo Ježiš povedal, že Otec Mu povedal to povedať.
Stavia tak pluralistu do opozície s Ježišom a Bohom. A to je miesto, kde musí pravdu učiť Duch Svätý.
Relativisti veria, že "Všetko je relatívne," až na tento jeden výrok, ktorý je absolútny. Relativistická filozofia sa potkýna o svoj vlastný základný predpoklad. Súčasní relativisti necítia potrebu podrobiť sa zákonu nerozporuplnosti. Zákon nerozporuplnosti učí, že dva protichodné názory nemôžu byť oba pravdivé. Buď je pravdivý jeden výrok a druhý je nepravdivý. Alebo sú nepravdivé oba. Tak ako pluralisti odolávajú kresťanom, ktorí hovoria, že je len jedna cesta k Bohu, tak relativisti odolávajú hovoriac, že náš uhol pohľadu je "príliš úzkoprsý a súdiaci."
Ale filozofie relativistov tak ako aj pluralistov od nich vyžadujú, aby vám dovolili mať svoj vlastný názor, nech je akýkoľvek. Takže relativisti môžu nenávidieť váš názor, ale musia akceptovať vaše idei na základe svojej vlastnej filozofie. Preto, kresťan, svojou milotou, jemnosťou a vytrvalosťou musí udržať učenie evanjelia. Znova veríme, že Duch Svätý zmení srdce a myseľ relativistu.
Existencionalizmus, materializmus a pragmatizmus
Toto je záverečný článok zo série Myseľ neveriaceho. Dole je zoznam ostatných troch filozofií, ktoré prevládajú v dnešnej západnej postmodernej spoločnosti.
Existencionalizmus môže byť opísaný troma zložkami: každý človek je jedinečný, žijeme len na krátku chvíľu a pravda je spoznaná vnútorným, subjektívnym zážitkom. Kresťan nájde zhody aj nezhody vo všetkých troch konceptoch. Kresťan verí, že každý človek je jedinečný, ale neupadne do individualizmu, kde jedinec slúži ako Boh. Kresťan sa tiež pozerá na každého ako na vysokohodnotného a jedinečného, ale zostáva presvedčený, že Boh sa zaoberá všetkými osobami. Kresťan uvidí osobnú individualitu v koexistencii s Božím plánom pre celé ľudstvo. Kresťan bude súhlasiť, že pravda môže byť spoznaná vnútorným subjektívnym zážitkom, pretože Duch Svätý pracuje vo vnútri každého. pravda môže byť spoznaná subjektívne a objektívne. Boh sa nami zaoberá spôsobmi, ktoré sú "mimo jedinca." Napríklad, človek môže povedať: "Neverím v gravitáciu," ale to nezmení objektívnu pravdu, že keď vyskočíte z okna, gravitačné sily rozmliaždia vaše presvedčenie.
Kresťan pripustí, že existencionalizmus nás môže naučiť pravdu, ale slabosti existencionalizmu sú pre kresťana problematické. Existencionalista nebude brať do úvahy nebo a večný súd, pretože jednoducho žije pre moment. Existencionalista odolá pokusom o evanjelizáciu, pretože je jedinečný a nie je podriadený názorom niekoho iného. Existencionalista odolá kresťanovmu odvolaniu sa na Bibliu, pretože existencionalista nepripúšťa biblické pravdy pokiaľ necíti, že s ním súhlasí.
Materializmus sa zameriava na záležitosť nadobúdania vecí. Materializmus súťaží s duchovnosťou, to, čo je viditeľné alebo dotknuteľné je hodnotené nad to, čo je neviditeľné. Kresťan, ktorý hovorí o duchovnom svete ponúka alternatívu svetonázoru. Kresťan sa môže spýtať majúc otázku: "Po tom, ako získaš všetky veci, čo potom?" alebo sa opýta: "Čomu veríte, čo sa stane po smrti? Veríte, že ľudia sú len z hmoty, alebo majú aj ducha?" Možno môžeme dať osobné svedectvo, ako: "Oceňujem materiálne veci a potešenie, ale zistil som, že sa potom cítim prázdny, alebo že chcem ešte viac. Poznáte to tiež?"
Pragmatizmus verí, že čokoľvek je správne, malo by byť vykonané, čokoľvek, čo prináša dobrý výsledok by malo byť hľadané. Táto filozofia môže príliš rýchlo prijať koniec, kým sa málo stará o prostriedky, spôsob, akým sa dostať k cieľu. Ďalšia obava pragmatizmu leží v našej neschopnosti predpovedať budúcnosť. To, čo sa môže teraz javiť ako dobrý cieľ nás môže zviesť z cesty. To, čo nás priviedlo k dobrému výsledku za daných okolností sa nemusí dať aplikovať na inú situáciu. Kým sa kresťan stane pragmatikom, musíme si uvedomiť obmedzenia pragmatizmu. Boh nám dal určité ideály a etické princípy, podľa ktorých by sme mali žiť. Mali by sme aplikovať tieto morálne princípy do princípov a cieľov, ktoré hľadáme.
|
